reklama

Návratový

"no ved totok - sak co. clovek potrebuje stare zname miesta a ludi, ku ktorym sa potrebuje vracat, aby vedel kde ma korene. pre mna velmi dolezity pocit." Napísala liliana v reakcii na Samov článok a mňa to bachlo po hlave snáď ešte viac ako článok samotný.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Ležím na tráve, za mnou Tatry, presne ako na tej profilovke čo mám na FB, lebo presne vtedy to bolo fotené. Pravú nohu v blate, ľavou som skočila do potoka keď sme ho prechádzali, a je mi to jedno, veď to vyschne, vyperie sa. Premýšľam, kedy naposledy mi bolo takto jedno, hodiť sa len tak na zem bez toho aby som myslela na to kam dopadnem. Aký je rozdiel medzi tým či ležím v tráve, alebo na sedačkách na zimáku, kam si predtým Fili vykladal nohy? Premýšľam, kedy som naposledy bola takto vonku, sama takto ďaleko v lese ako dnes. V hlave sa mi už dlhšie rodí článok, a vtedy ležiac na tráve mám pocit, že áno, už dozrel a je ten správny čas. To bolo vo štvrtok, prešiel týždeň, mňa bachla po hlave reakcia, a otvorila som si word, že to konečne napíšem. Do toho mi skočila Kubiho pozvánka na zápas. Zakecali sme sa. A až vtedy začal správne dozrievať.

milujem nekonečné rozhovory o ničom, skákať z témy na tému; keď stačí slovo a vynorí sa spomienka, za ktorou sa valí hneď ďalšia, až ich je celá lavína a som pohltená v nostalgii. mám rada rozhovory s chalanmi, kde som si istá priateľstvom ktoré sa nikam nezvrhne. keď s hráčom dlho do noci kecám o hokeji a ten to na dobrú noc zakončí vetou, že konečne niekto, kto mu rozumie.

Bavíme sa o junioroch, ako sme dobiehali na zápas do Skalice, držal nám vtedy palce. Napadlo mi, že poriadne neviem obhájiť svoje držanie palcov bez toho, aby som nebola subjektívna, keďže som Popradčanka. A Trnavčanka. Aj v Trenčíne mám svoj domov, aj v Žiline. Už aj v Bratislave som celkom často, a kedysi to zas boli Košice. Nepripadám si ako tulák, ale ani tam ležiac v tráve nemám ten správy pocit, že áno, TOTO je môj koreň. Vtedy mám skôr pocit, že moje korene vyhynuli keď padol les. Že asi vtedy som dospela. So stromami padol kúsok mňa, moje detstvo. Najprv som tam ísť nesmela, potom som sa tých miest bála a dnes už ich poznám inak a strácam k nim vzťah. Hovorila som si, že to predsa nie je ten les kde som vyrástla. Odmietajúc, aby som v ňom rástla ďalej. Kubo mal na FB stene capnutú pieseň Hoppipolla od Sigur Rós. a pod ňou reakcia: "You don't stop doing things because you get older, you get older because you stop doing things."


Stretnem Ďuriho, Miša, Maťu, Simi, spolužiakov zo základky, a mám pocit, že si nemáme čo povedať. Ale koľkokrát sa ani nesnažím. Väčšina z nich sa zastrájala, že doma nikdy žiť neostane, že pôjdu preč len čo dokončia strednú. Robiť za hranice, pozrieť kus sveta. Ja som naopak hovorila, že by som rada ostala doma. Vediac, že bude ťažké v Tatrách nájsť prijateľnú robotu. Už na strednú som šla inam, na výšku na opačný koniec Slovenska, oni sú stále doma, tí ktorí neštudujú sa plaholčia niekde v okrese a robia niečo, čo asi nikdy robiť nechceli. Ja robím už niekoľko rokov presne to, čo som vždy chcela, a som z toho zmätená. Keď stretávam Maju, neviem, či toto je presne ten koreň, ku ktorému sa vždy chcem vracať. Dedina ktorá vymiera, pretože starí zrazu hovoria „nech rozhodnú mladí", a tí nemajú odkiaľ mať skúsenosti.

Napísala som raz, že zimák je môj druhý domov. Kubi zareagoval, že jeho prvý, a mňa to prinútilo zamyslieť sa. Žeby predsalen? Keď mi je akokoľvek zle, keď som chorá, na zimáku je vždy všetko v poriadku. A je fakt jedno, v akom meste. Len tak sa nadýchnuť vône ľadu, či pachu šatní, a je dobre, akoby zo mňa všetko opadlo.

Toto som vždy chcela, takto skončiť. Zmietala som sa, lebo skončiť. Začínam si uvedomovať, že toto je práveže ten správny začiatok. Toto sú korene, ku ktorým sa chcem vracať, o desať rokov si znova poplakať nad tým štvrťfinále, možno so Stenzim zaspomínať, ako sme sa po prvej tretine zrazili na schodoch. S doteraz neznámym Žilinčanom som našla spoločný korienok - finále spred piatich rokov. A cítila som sa ako doma.

Možno každé moje obdobie potrebuje svoj koreň. Všade zapustím kúsok seba a budem sa rada vracať na mnohé miesta. Zatiaľ ma v tom zmietaní utešuje aj fakt, že vždy keď vystupujem na stanici POPRAD-TATRY (a už na ten nápis som hrdá jak správne tatranské hovado) a pozriem sa na tie hory, tak viem, že toto miesto milujem. Asi sem patrím.

 

A ozaj, vtedy mi fakt dobre padla: 

venované Paťovi

Dominika Handzušová

Dominika Handzušová

Bloger 
  • Počet článkov:  173
  •  | 
  • Páči sa:  0x

kdesi vo mne sa skrýva umelec, lenivý, zasnívaný, komplikovaný, milujúci samotuhoci nemám rada "crowdy", zimné štadióny v čase hokejovej sezóny sú mojim prvým domovommožno až pridobre si uvedomujem realitu, preto ostávam (naivným) optimistoma ešte knihy, škorica, Fínsko, čokoláda, snehové vločky, vlčie maky a slnečnicehokejovo presťahovaná na HP... Zoznam autorových rubrík:  zo zákulisia majstrovstievhokejové návratyhokejové návraty 2008/2009hokejové návraty 2007/2008juniori bavia 2007/2008hokejové návraty 2006/2007občasníček mužstvavýročníčekHUNDRED-SPIRED by 3.Brhodezian ridgebackdetičky :)))words i wish i wroteA life less ordinaryscribblesmyš-lienky

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu