Paranoické predstavy ma postihnú aj na letisku vo Viedni, kde už na parkovisku takmer vrážam do pána v sivom obleku, ktorý vyzerá ako brat Usámu bin Ládina. Musí to byť ťažké lietať s takým výzorom.
Určite jednoduchšie to majú dve slečny v plyšových oblekoch krokodíla. Netuším, či a čo propagujú, možno si len nemali čo iné obliecť. Vyzerajú chutne a ostatní z nich majú zábavu a vizuálnu pamiatku v mobilných fotoaparátoch. Ja si zo vzduchu fotím nočný Talin a Helsinki. A zábavu mám z pätice Slovákov.
Klasika. Cestujete z Viedne do Helsínk s prestupom v Berlíne - a čo počujete keď vojdete do autobusu v rámci presunu od lietadla do haly a následne ďalšieho lietadla? Predsa popevok „HC Slovan, to je život náš!" Nepriznávam, že som z východu, ani že ostatné štyri roky bývam v Trnave. Nepriateľom som v tomto prípade zrejme aj ako jediný krajan v okruhu stoviek kilometrov.
V nočných tichých Helsinkách sa cítim byť ako doma. Až kým ma v hosteli neprekvapí opäť slovenčina. Ráno hlúčik iných Slovákov stretávame znova - jeden z nich hrá NHLku v drese Gáboríka. Chlapci prišli povzbudiť náš tím na MS až z Manchestru.
Ďalšia slovenčina pri akreditácii. Už som sa chcela čudovať, prečo táto Fínka prečítala moje meno tak pekne. Celá partia milých báb v Škoda Clube pri press-centre. Je fajn prehodiť pár slov v rodnej reči aj s niekým iným ako s kolegami. Aj keď akosi zhovorčivejšia a prívetivejšia je Evelin z Estónska.
Množstvo maličkostí, ktoré pripomenú domov. Je možné, že si každý nájde pár svojich a cíti sa tu ako doma. Aj keby to mala byť len národná hymna pred začiatkom zápasu. No aj tak - Slovákov je tu po domácich Fínoch zrejme najviac. Občania „hokejovej republiky" na návšteve severských hviezd ľadového hokeja. Na návšteve a predsa akoby doma...