Celú túto zaujímavú, na prvý pohľad možno nespojiteľnú kombináciu náplne detského kempu, má na svedomí organizácia HMI - Hockey Ministries International. Sídlo má v Kanade, kempy fungujú už niekoľko rokov v zámorí v Štátoch a práve Kanade, či v Európe v Čechách, Švédsku, Fínsku Švajčiarsku, Poľsku a u nás. Medzi trénermi nechýbajú osobnosti zámorského hokeja, s ktorými spolupracujú slovenskí tréneri a hráči v juniorskom veku. Mimo tréningy majú hlavné slovo v tímoch vedúci, vždy trio na skupinu, u najmladších štvorlístok. Skupiny sú tri po približne tridsať detí - po minulom roku nárast o takmer 50%.
V krátkosti snáď stačí, o kempe som písala už dva rozsiahlejšie články (nájdete dole v súvisiacich), a budem ešte nejeden - prejdem rovno k veci. Môj kempový denníček. Tohoročný sa začal v prvý týždeň ľadovej sezóny - v pondelok 19. júla. Ako kedysi malí začínajúci hokejisti, musela som aj s bráškom vstať skoro ráno (alebo ako hovorí náš otec - ešte keď je hlboká noc), aby sme sa stihli dopraviť vlakom do Trnavy na desiatu, kedy nás čakalo prvé stretnutie organizačného výboru a vedúcich. Spoznali sme ostatných dobrovoľníkov, s ktorými v kempe budeme pracovať, v niektorých prípadoch šlo o zvítanie po roku. Prešli sme si všetky podstatné informácie, aby sme na najbližší týždeň boli pripravení. Zatiaľčo minulý rok som mala na starosti decká ako vedúca tímu, tentokrát zastávam funkciu fotografa. A tak trochu i poskoka, zvlášť keď som po ruke a práve nerobím nič iné. „Ty máš úplne najlepšiu robotu!" naoko sa sťažoval Patrik Mirga, keď ma našiel na registrácii vyvalenú v kresle s foťákom v ruke. Nechal si to rozhovoriť, keď som priznala, že vďaka úpravám fotiek chodím vždy spať až „zajtra". Okrem toho, práve som dobehla z najbližšieho obchodu, kde som bola zmeniť peniaze aby sme mali z čoho vydávať, a s boľavým členkom som sa hodila na najbližšie voľné miesto. Ani jeho práca nevyzerá náročne, no keď sa opakuje päťdesiatkrát, človeka to značne unaví. Rovnako ako registrujúcich unavilo dookola rozprávať tie isté informácie. Tri hodiny „sedieť na zadku" dokáže skutočne vyčerpať.
Paťo ako tréner čakal zaregistrovaných na šatni, kde si odložili výstroj, a navigoval ich do hotela na ubytovanie. Tam zas čakali vedúci, vždy dieťa zo svojej skupiny prebrali a uložili na izbu. Tu sa končila práca starostlivých rodičov. S niektorými máme počas kempu zaujímavé momenty, jeden z takých vyskočil už ku koncu registrácie, keď sa obvolávali chýbajúci. Nevychádzala som z údivu, že niekto syna prihlási na kemp a nevie o tom že už sa začal, či dokonca v jednom prípade ani nevie, že dieťa na daný kemp má prísť (určite je to môj syn? aké tam máte údaje? no, tak to asi posielala prihlášku manželka...).
Keď už sme mali všetky decká ujasnené, bol čas na večeru, po nej večerná „chapel" - spoločný program. Jeho náplňou v úvodný deň bolo najmä predstavenie jednotlivých vedúcich, či stanovenie základných pravidiel, práv a obmedzení. Pri predstavovaní som bola povýšená na trénera :) Zároveň sa prezentovali výhry HMI tímu z turnajov - poháre, ktoré nejedného chalana namotivovali. Z účastníkov HMI kempov sa totiž robil v určitom ročníku výber, ktorý počas sezóny odohral nejeden úspešný zápas. Myšlienka mala pozitívny ohlas, a množstvo ľudí sa pýtalo, čo vlastne skratka znamená. Jeden z michalovských vedúcich bez váhania odpovedal - hokej mimoriadnej inteligencie!
A presne o to sa v kempe snažíme. Zlepšiť decká nielen v hokeji, ale aj v živote, ich prístup k spoluhráčom i k sebe samému.
pokračovanie nabudúce